Nerada sa rozpisujem, hm, nie trepem :D Vždy sa rozpisujem a tieto skúšky a výkon Lilly na nich si to zaslúži o to viac.
Skúšky predsedu pole/voda sú jednou z najkrajších skúšok, ktoré náš klub usporadúva a ja som sa tešila, že mám doma konečne psa, ktorého aport neskutočne baví. Hovorím o mladej Chilly, ktorá rovnako ako jej babka Zaruška je do aportu dravá. Lilly aport nikdy nebavil, doslova pri ňom trpela, tvárila sa, že ju mučím, občas, keď sa jej chcelo doniesla loptičku z vody, alebo nejakú inú hračku aj to mi ju vždy rýchlosťou svetla vypľúvala, akoby to bol horúci zemiak. Bola som zmierená s tým, že tohto psa nikdy aportovať nenaučím a v podstate som jej to celý jej život tolerovala, keďže Lilly sa našla v krásnych pevných vystaveniach, prirodzenom kľude pred zverou (akoukoľvek) a tým pádom som u nej teda aport veľmi neriešila. Ale keďže nám už Zara prichádzala do veku, kedy by bolo vhodné ju už viac šetriť, povedala som si, že Lillu naučím aportovať aspoň tak, aby mohla chodiť na poľovačky a tak odľahčila Zare. Tak ale, kto pozná gordony, vie, že aj keby mali len 2 zdravé nohy, staroba, únava a čokoľvek ide na poľovke bokom a Zara aj keď mala 9 rokov počas lovu išla na 200%, pri prinášaní zveri predbehla samotnú Lilly a tá si to patrične spájala s tým, že šak mama to urobí a ona nemusí. Okay. Lenže prišiel na psa mráz. Ani nie tak na psa, ale na situáciu. Bolo mi jasné, že Zara už dlho vládať nebude. Vedela som, že Chilly výcvik zvládne ľavou zadnou, no ale čo s Lilly? Budem ju na poľovačky nechávať doma, keďže zver nosiť nechce? Alebo bude v pohone len do počtu a na vyháňanie? Nie! Stálo ma to mesiace driny, Lilly mi nič nedala zadarmo, proste to bol výcvikový mordor a v podstate takmer v 6tich rokoch som na ňu začala tlačiť s aportom. Zaujímavé bolo aj to, že v dobe, kedy čakala svoj vrh D tak začala byť ochotná nosiť lopty, dummíky z vody aj z poľa, ale všetko len takou hravou formou. No stále to bol obrovský pokrok, viditeľná chuť nosiť aspoň hračku oproti tomu, čo to bývalo po minulé roky. Ešte deň pred pôrodom vrhu D si dala asi 10 dĺžok po kanály a nosila lopty.
Ale prejdem k veci. Po šteniatkach začiatkom roka som si povedala, že buď toho psa úplne pokašlem alebo jednoducho jej spravím taký parforz, že teraz už ozaj na mňa bude mať právo zazerať. Buď z nej spravím regulérneho poľovného psa, ktorý bude aktívne využívaný v praxi, alebo z nej spravím psa, ktorému to na total zhnusím. Našťastie som po pár týždňoch drvenia ju aportami zistila, že celá jej nechuť a tvárenie sa, že je pri povele aport/drž najúbohejší týraný pes, je len prudký herecký výkon, aby sa tomu vyhla. No...naozaj to bolo peklo, pre mňa! Celý výcvik som viedla v pozitívnej motivácii, kto ma pri cvičení videl, musel si o mne myslieť, že som práve zdrhla z psychiatrie s ťažkou formou schizofrénie. Ale pomaly, fakt veľmi pomaly sa začali dostavovať prvé výsledky a Lill začala chápať, že prinesenie aportu znamená odmenu, že panička sa veľmi teší (alebo len tak šialene jačí a skáče, lebo je prepnutá), ale to je úplne jedno, Lill nosí!! Postupne sme z činky, dummíkov prechádzali na zver, ľahšiu, ťažšiu až nakoniec na veľmi ťažké dummíky a znova zver, tentoraz už veľké kusy.
Na skúšku pole/voda som primárne pripravovala mladú Chilly, s Lill som v tom čase bola vo fáze, že som vďačná, že po aport ide rada a ako-tak ho drží. No len čo čert nechcel, Chilly sa pred skúškami začala hárať a kedže som vedela, že tento rok si ich už nechcem nechať ujsť, povedala som si, že vezmem Lill. Veď ako-tak pripravená je, mali sme ešte 10 dní do skúšok, tak to vyzeralo asi tak, že nás čaká brutal tréning dolaďovania disciplín. Každý boží deň po práci, vyfľusnutá, unavená, s chrbtom v...ale cvičilo sa. Niekedy, keď bol dobrý deň a moja chrbtica spolupracovala, privstali sme si a dali sme aj ranný tréning, potom zas po práci, a ešte niekedy aj pred spaním som jej vrámci venčenia niečo na prinesenie podhodila. V podstate som jej preformátovala hlavu natoľko, že vždy, keď v mojej ruke zbadala čokoľvek na prinesenie, skákala od radosti. Tomuto stavu by som rok dozadu neverila, zasmiala sa a mávla rukou, že NE-MOŽ-NÉ :D
Nastal deň skúšok. Na nástupe bolo 18 psov: 5 anglických stavačov, ostatné kontinentálne. Vyžrebovali sme si číslo 17 a boli sme v skupine jediný angličan.
Prvá disciplína prinášanie kačice z hlbokej vody bola pre horúce počasie spoločná pre všetkých psov zo všetkých skupín (aby sa schladili - bolo dobrých 36 stupňov v tieni). Lill túto disciplínu zvládla ľavou zadnou.
Naša skupina sa potom presunula na zvyšok vodných disciplín na neďaleké rybníky, kde sa skúšali disciplíny ako sliedenie v tŕstí so živou kačicou, dohľadávanie zastrelenej kačice v tŕstí a sliedenie v tŕstí.
Všetky tieto discipíny som s miernym infarktom prežila, lebo Lilly si zo mňa robila prdel, ale vybehala jednu 3ku a ostatné 4ky. Z týchto disciplín som mala najväčší strach, pretože stopu živej kačky sme pre nedostatok zveri nemali dobre natrénovanú, ale Lill nesklamala a zrovna tu, kde som sa bála, že vyletíme, to dala na plný počet ♥
Presunuli sme sa na veľké pole: hľadanie, vystavovanie, postupovanie, kľud pre zverou a prinášanie teplej. Tu som vedela, že ak nám bude štastie priať, tak tu ozaj nemáme na čom pohorieť, pretože ako som už vyššie spomínala, Lill je pri hľadačke a na vystavení 100%. Tak aj bolo, pustili nás hľadať, behalo sa v repe, skoro som si členky z pántov vyhodila, ale dala som to. Lill dala asi 3 otočky proti vetru a už ju zaseklo. Videla som však na nej, že pach natiahla naďaleko, tak som ju ešte podporila do behu a do jednej otočky. Tu už stála ozaj ako socha. Zakývala som strelcovi, že k nám môže prísť, že sme pri zveri. Rozhodcovia sa tiež priblížili a dali pokyn k vyrazeniu zveri. Povedala som Lillke: "pomaly môžeš". Slepička vyletela, Lill sa len obzrela, strelec v tom momente strieľal, trafil a Lill tak hneď bežala pre aport. Tu som zistila náš prvý nedostatok, za ktorý ale nemôžem ani ja ani ona. Prinášanie teplej sme nemali ako nacvičiť, vždy sme mali len studenú zver a toto bol pre Lill (stále ju beriem ako psa, čo má aport za trest) veľmi vysoký level. Dala som pre istotu povel na prinesenie a samozrejme, že mi ju pri nohách potom ešte aj vypľula :D Ale to ma vôbec netrápilo, bola som na ňu neskutočne pyšná, že to zvládla. Aj tak mi najväčšiu radosť spravilo hodnotenie rozhodcov, ktorých budem citovať: "Konečne sme videli krásne hľadanie, vystavenie naďaleko, krásne postúpenie, takto to má vyzerať. Na toto sme celý deň čakali. Nádhera. Veľmi pekná práca." Toto bol moment, že keby v tej chvíli vybuchol svet, tak umriem hrdá, šťastná a s úsmevom okolo celej hlavy :)
Po tomto nás čakalo už len malé pole – dohľadávanie zastrelenej pernatej a srstnatej zveri. Prvý bol zajac, moja nočná mora číslo 2, najmä po tom, keď som videla, aký je veľký. Lill som vyslala na dohľadávku, musela som ju 2x smerovo navigovať, lebo nejak nechápala, čo po nej chcem. Nakoniec ho ale dostala do nosa, prišla k nemu a bez váhania tú obludu dvihla a niesla. Akože, veľmi sa mi uľavilo a dúfala som, že dohľadávanie bažanta po tomto bude easy. Aj bolo. Lill si pekne nadbehla vietor, bažantíka schmatla ako nič a doniesla. To už som vedela, že sme skúšky spravili a to bol pre mňa moment, že oooo, najviac mega!!! NAJVIAC!!!
Presunuli sme sa na poľovnícku chatu, kde sme zrelaxovali, občerstvili sa, psíky tiež a čakali sme na výsledky. Po dvoch hodinách predseda zahájil nástup na vyhodnotenie.
Výsledky sa zvyknú vyhlasovať od najvyššieho počtu bodov, takže si úspešní vodiči postupne chodili pre svoje ceny. Nemec, maďar, bretónik, a v tom vyhlásili, že 4. miesto získava fena gordona (ja som hneď pozerala vedľa na kamarátku Kláru, ktorá súťažila so svojou Oli a tešila sa, že hurá gordon!) a v tom Maťo Adámek číta meno: „Amélia...“ Pozerám na Lilly, pozerám na kamarátku Veroniku po svojej ľavici, že čo, to som ja, teda Lilly, teda čooo? No úplný degeš vygumovaný :D S Lilly sme si teda vybehali 4. miesto, I. cenu, titul CACT a ako čerešničku na torte, Pohár pre najlepšieho anglického stavača skúšok. No ruky mi nestačili na odoberanie pohárov, papierov, darčekov. Okrem toho som videla veľké nič, kdeže som sa už spoza slnečných okuliarov snažila totálne nerozrevať. Po zvyšok vyhodnocovania som už len zo zotrvačnosti bola schopná tlieskať ostatným úspešným vodičom, ale mne sa svet zastavil pár minút dozadu.
Ráno, keď sme sadli do auta, hovorím Lilline: „No čo micka, ideme to dnes vyhrať?“ Ale ani vo sne by mi nenapadlo, že sa to splní. Ten pocit absolútneho šťastia mám aj dnes 3 mesiace po tomto užasnom zážitku, kedy píšem tento článok.
Lilly ďakujem ti ♥ Si absolútne úžasná!
Rozhodcovský zbor: Voda: Zoltán Války, Vlastimil Polakovič
Veľké Pole: Martin Barantal, Jozef Pál
Malé pole: Martin Adámek, Ján Kolenič
Ďakujem Slovenskému klubu pointrov a setrov za túto krásnu kynologickú akciu, chalanom z PZ Parná za ich super servis počas celého dňa, všetkým z našej skupiny, pretože sme boli fakt super partia, čo si držala palce, rozhodcom za ich korektné posudzovanie a moc moc moc ďakujem kamarátom, ktorí pomáhali pri výcviku, či vybavením zveri, možnosťou ísť aj do iného revíru, ktorí obetovali svoj čas a dávali nám cenné rady.
♥ Absolútna VĎAKA! ♥