V piatok ráno sme vstali, zbalili švestky, psov a pobrali sme sa na víkend ku Karolíne. Tá nás spolu so Zuzkou pozvala na sobotňajší hon do bažantnice v Albertovci.
Vyrazili sme čosi po 10tej hodine. Cesta prebehla vcelku dobre, psy spali, počasie to ustálo, GPS ukazovalo správnu cestu (konečne) takže lahoda. Ku Káji sme dorazili za burácajúceho trúbenia čosi po 13.30. Keďže si Karolína myslela, že prídeme neskôr, tak si hovorila, že kto sa to na ceste blázni. Najmä keď videla čierne auto, asi si pomyslela, že to musí byť nejaký pošuk :D Potom len zrazu zbadala SVK značky...a tak bolo jasné, že kto došiel :D
Uvítaní sme boli "malinkým" Kangim, Quinou a Yxi. Keď sme zatiahli dovnútra, prišiel nás privítať Kájin tato a hneď ponúkol jeden (asi 3/4 decový štamperlík) proti smrti ;-) heh, mne stačil lízanec a mala som dosť :D ale dobrééééé :)
Počas toho sa naši blázni naháňali na dvore. Oto sa zaľúbil do jagošky Yxi, Dida s Alanom behali hore dole, občas otravovali Quinu a tak...my sme zatiaľ debatovali v kotolni a postupne sme vykladali náš tank :D
Keď sme sa ako-tak vybalili, šli sme dnu na obed :D MŇAM!!! Srnčí guláš a horúci čajík. Popritom sme preberali všetko možné aj nemožné. Po obede sme šli pozrieť Lakouška. Alan a Didi boli z koníka vo vytržení a Oto len tak nakúkal, že čo to? Občas si odbehol na "priateľskú" debatu s Kangim a stále dokola pobehoval po dvore, privlastňoval si hračky, ktoré našiel a jašil sa s Yxi...to veru bola dvojka :)
Večer sme vyvenčili psov, Kája so Stankom sa postarali o Lakouška...nakŕmili sme a keď začalo snežiť, šli sme opäť dnu rozmrznúť. Medzitým došiel Marek, dali sme si večeru, vínko...a spánok...
Ráno budíček 5.30, horko-ťažko som sa donútila vstať, ale Otisove kvílenie ma v tom len podporilo... Naraňajkovali sme sa, zbalili veci na hon, naložili psov a vyrazili. Čakala nás 100 km cesta do Albertovca, cesty zasnežené , miestami klzké, ale zjazdné :) Dorazili sme načas. Zvítali sme sa so Zuzkou, Katkou a Davidem. Inak, na to, že Katka je v 6 mesiaci tehotenstva...klobúk dole, ja by som nevládala prejsť ani pol prvej leče, nie ešte vydržať do úplného konca a najmä úplne v poho :D Holt, statní ženská :D
Po príchode všetkých účastníkov honu mal príhovor bažantník Luděk Müller. V skratke vysvetlil pravidlá honu, povinnosti strelcov, honcov, psovodov a rozdelil nás na skupinky.
Naša zostava: Otis, Didi a Alan - väčší, menší, najmenší :D
Honu sa celkovo zúčastnili tieto plemená: NKS, MKS,IS, AS, GS, NDrS, ČF, bretóni, špringri, spinoňáci, labrador a prepeličiar :D Netrúfnem si povedať, koľko psov bolo dokopy, ale odhadujem to cez 30, z toho 6 GS, 1 IS, 1 AS :D nádhera.
Po rozdelení sme šli so skupinou, MKS a spinoňákmi a inými stavačmi. Rozostavali nás okolo leče a na signál sme šli pretláčať les.
Prešli sme kúsok, zdvihli sa bažanty, strelci strieľali a znova sme o niečo postúpili. Bažanty nám behali doslova popod nosy, tak som si aspoň trénovala s Otom kľudy. Otino bol v tranze, pretože toľko bažantov ešte v živote nevidel a najmä, keď sa mu prechádzali popod nohy, všade boli stopy, ktoré viedli ku skrytým bažantom, ktorí vykúkali spopod stromčekov a z húštin.
Keď sme pretlačili celú leč a strelci už strieľali zakaždým, keď niečo vyletelo, pustili sme psov a dohľadávali. Oto sa samozrejme najprv ale musel prebehnúť, čiže na prvý aport som si počkala dlhšie. Keď sa mladý pán uráčil prísť, vysvetlila som mu, čo má robiť a nakoniec doniesol prvú sliepku. Hneď ako odovzdal, vyslala som ho hľadať další aport. Slovo "hľadať" je v tomto význame dosť odveci, lebo tam tých bažantov bolo ako...no veľa. Zo začiatku som každého prineseného pekne ukladala vedľa seba na zem, ale po chvíli som akosi prestala stíhať odoberať, tak sme ich potom už len hádzali na kopu.
Naša kôpka po prvých 5 minútach - asi 20 bažantov a sliepok.
Otis po chvíli začal vymýšľať. Niežeby sa mu nechcelo robiť, ale prestalo ho baviť nosiť mŕtvych bažantov a skôr ho zaujímali tí, čo pobehovali po okolí. Tak som mu pripomenula, od čoho tu je a že má zbierať to, čo je tam napadané. Chvíľku trvalo, kým som zlomila jeho tvrdohlavosť, ale potom to už bolo OK.
V prvom kole, si Otis nazbieral okolo 40 bažantov a Didi 3 :D Alinko oňuchával kôpku a sledoval, čo sa to robí :)
Keď psy už všeto vyzbierali, ponosili sme úlovky na cestu, kde ich zberači naukladali na vlečku a postupne vozili k miestu, kde sa uskutočnil výrad.
Presunuli sme sa k ďalšej leči. Tam sme postupovali omnoho pomalšie, aby mali strelci dostatok času streliť zver. Kebyže nepostupujeme pomaly, všetci bažanti by sa zdvihli a bolo by po hone.
Zaujímavosťou a vzácnosťou bolo pre viacerých sledovanie bažantov kráľovských, ktorí sa od bežných bažantov odlišujú nielen sfarbením a dľžkou chvosta ale aj hlasom, aký vydávajú. Ozaj bolo sa na čo pozerať.
Organizačný tím honu si dával vysielačkami vedieť, kto sa kde pohybuje, akým smerom sa tlačia bažanty a ktorá časť pohonu má koľko postúpiť. Väčšinou to znelo asi takto: "Levá strana popojedem...krok...dva...tri...levá strana stojííííme". A tak sme asi pol hodinku postupovali.
Alinko vkuse na niekom vylezený =))
Zima bola fajnová, snežilo odušu, ale bolo príjemne... Najviac sme sa tešili na... "Vypusťte psy". To ešte len bola mela, keď sa všetci pustili, len to tak prašťalo. Hafani, ktorí celý čas v napätí, pripnutí na vodítkach sledovali okoloidúcich bažantov tak konečne mohli voľne behať a nosiť, nosiť, nosiť, hľadať...nosiť.
Didi a Alan
Nabudený Otis (všímajte tú zamrznutú slinu, hehe)
Didi našla bažanta skrytého v húštine pod stromom...nos teda má baba :-)
A už nesie...
Po tejto náročnej časti sme mali menšiu pauzu na občerstvenie. Ja som sa vrhla na horúci čaj, chlebík a keksíky :) Hneď mi bolo lepšie. Decká si tiež dali suchý chleba a nakoniec aj Stankov obložený :D Ešte rýchlo do seba hodiť jeden čaj a pokračujeme.
Prešli sme rovinkou, lesom, húšťami, lesom až sme prišli na pastvinu, kde sme sa rozostúpili a čakali. Nebyť tohto dlhého čakania (aj vyše hodiny), tak by to bolo OK, ale čo, aspoň sme sa otužili... Najlepší bol aj tak malý Alan alias Autista. Mal toho už dosť a bolo vidno, že mu je zima. Tak ako sme čakali, on si prosím pekne sadol, ale nie normálne, ale tak že na kríže, zadné laby schúlil dopredu, na ne si položil predné a hlavou si zakryl brucho :D Svetový pes...prezývka Autista ho úplne vystihuje - inteligentný pes, ktorý si však žije svoj život, bez toho, že by dal na sebe znať o čom premýšľa. Žiadna mimika, totálne chladný prejav, až na to, že celý čas sa o niekoho musel opierať, buď o Stanka, keď som sa priblížila ja, tak sa nalepil na mňa a keď sa už ani to nedala, tak vyliezol na Otisa :D
Ale...ako sme tam tak stáli a čakali a malému bola zima, dala som na chvíľu Otisa Stankovi a zobrala som si Alina na ruky a zohrievala som ho. Ten sa pokojne nechal mojkať a keď sa trošku zohrial zobrala som ho prejsť sa. Ako sme tak behali, všimla som si, že ho zaujala stopa zajaca, keď som však chcela, aby ju sledoval, nechcelo sa mu. Nechala som ho teda tak, nech si robí, čo chce. Zrazu sa zvrtol a začal hrabať, tak som ho v tom podporovala. Konečne toho psa niečo zaujalo, tak som ho burcovala, že dobrý Alinko, hľadaj....čo je tam, hľadaj :D A zrazu malý Alan niečo ťahá spod snehu. Bažant!! Asi ešte z minulých honov zamrznutý, snehom zaviaty. No šikovné šteniatko. Tak som ho pochválila, pohrali sme sa, poťahala som mu ho po snehu a už to vyzeralo, že malý Alino si konečne našiel zábavku.
Vrátili sme sa na pastvinu, kde ostatní ešte stále čakali na pokyn na vypustenie psov. Netrvalo dlho a už sme ich vypúšťali.
Takto malá Dida s Alinom sledovali skúsených psov, ako pracujú.
Otis prináša dohľadaného bažanta.
Bažanty boli všade...strelení, či ešte živí...psy ich naháňali čo to dalo. Vyťahovali ich z ich úkrytov a na tých, čo vyleteli na stromy svorne štekali a nosili len taký fukot.
Po prejdení tretej leče, sme mali až dokonca psov pustených a prechádzala sa celá bažantnica. To už si ale každý mohol chodiť kade len chcel. Prešli sme pomedzi zasnežené stromy, húštinami, rovinkami, lesmi. Skrátka, chodili sme kade-tade. Pri prechádzaní som si nachvíľu uviazala Otisa aby ma aspoň do kopca ťahal. Ako sme tak šli, zrazu sa zvrtol a vystavil. Pozerám, že aha, bažant tu sedí na spadnutom kmeni stromu, krásne schovaný, aby ho nikto nevidel. Otinovmu nosu však neunikol. Zrazu však Otis doňho drcol nosom a chňap. Tento bažant prosím pekne zamrzol sediac na konári. Totálny ľad. Otovi dalo chvíľku práce, kým ho "zvesil" z konára dole a potom si ho hrdo niesol hodný kus cesty :D Potom sme ho prepožičali katke s Airin, aby si precvičili aport. Aspoň sme ho nemuseli niesť my :D Hehe, schytal ho David :D
Pomaly sme prišli k cestičke, tam sme zložili dohľadanú zver a pokračovali sme v hľadaní. Otis si to celý čas rútil, akoby bol na baterky. Po prebdenej noci v cudzom prostredí som bola prekvapená, že dokáže takto fungovať :D
A začalo sa stmievať. Pustili sme aj Didu, nech sa prebehne. Alina sme mali na vodítku, predsa je to ešte len štena, tak aby sa nezatúlal. Už už sme prichádzali k výradu a Didi nikde... Ja som teda pomaly šla s Otinom a Alanom na výrad a Stanko čakal Didušku. Tá sa po hodine vyrútila z húštiny, úplne z opačnej strany ako bežala. Zjavne si šla ponaháňať vtáčiky. Ale nič na tom. Výrad sa ešte len pripravoval a tak o nič neprišli. Zataľ sme sa medzi sebou rozprávali a tešili sa, aký to bol krásny hon.
Nakoniec Kája urobila fotku všektých kamarátov, ktorých si spolu so Zuzkou zavolali.
A takto sme sa jednotlivo fotili pred výradom...
Otis pred výradom
Bažantníci dokončovali výrad a mohlo sa začať slávnostné ukončenie honu. Bažantov krásne uložili do tvaru hviezdy, zapálili ohne a český poľovníci si za sprievodu nástrojov zaspievali poľovnícku hymnu. Na to si strelci z nemecka zaspievali ich a predniesli poďakovanie za hon.
Následne prebehlo rozdelenie zvere...za každého psa sme si pekne zarobili a tak bude materiál na tréning. Samozrejme, že čo-to aj spapáme, veď to by bola škoda :D Takto vyzerá ovešaný Stanko s 22 bažantami.
Po ukončení sme sa rozlúčili s prítomnými a šli sme sa pobaliť, naložiť a fujázd do hospody :D Tam sme sa po celom dni zohriali, najedli, hlavne dobrá česká vrelá česnečka :D Boli by sme aj dlhšie zostali, ale kedže nás čakala ešte 100 km cesta domov a cesty boli všelijaké, po deviatej sme sa zdvihli a šli sme... Domov sme sa dostali okolo pol dvanástej. Nakŕmili sme psy, dali horúcu sprchu a do postele... To, že sme asi do sekundy zaspali je asi jasné, však?
Ráno sme sa po výdatnom spánku opäť zobudili na Otisov bľakot a tak sme šli von. Stanko odkedy sme prišli nehovoril o ničom inom,len ako chce ísť na koňa. Tak sme sa naraňajkovali, vyvenčili psov, Kája zatiaľ varila obed a užívali sme si pokojnú nedeľu. Keď sme prišli z vychádzky, naobedovali sme sa a pobalili na cestu. Medzitým nám ešte Karolínin známy doniesol líšku, tak sme ju spratali aj spolu s bažantami do auta a osedlali Lakouše. Stanko si sám spravil kolečko po záhrade, ja som sa pri pohľade na vyvádzajúcu Lucky sama neodvážila, tak som len sedela a Kája ju viedla. Raz zastrečkovala aj pri mne, ale v pohode :D Potom sa ešte baby bláznili na záhrade. Lakouš nás skoro zrámovala :D Neriadená strela, ale teda sranda.
Po odjazdení sme sa zbalili, rozlúčili a vydali sa na cestu, samozrejme opäť za sprievodu neustáleho trúbenia :D
Cestou sme sa zastavili u p. Zelníčka pre jeho knihu, ktorú napísal o výcviku psov :D
Napísal nám krásne venovanie, porozprávali sme sa o poľovačkách, výcviku a pohrali sme sa s jeho 12 týždňovým NKS Uxem. Ako sme tam tak sedeli a Otino vedľa mňa, normálne tuho zaspával až tak, že keby ho nedržím tak spadne :D
Veru, bol to vyčerpávajúci víkend, ale zato plný zážitkov a stretnutí so super ľuďmi. Krásna príroda a úžasná spolupráca počas celého víkendu len dodala na príjemnej atmosfére a pohode.
Ešte raz aj touto cestou ďakujeme Karolíne i Zuzke za nádherný hon a tešíme sa na ďalšie stretnutia.
Foto: stano3c.rajce.idnes.cz/polovacka_Albertovec_18.12.2010/
od Káji: gordoni.rajce.idnes.cz/Albertovec_18.12.2010/
od Zuzky: manonlescaut.rajce.idnes.cz/Albertovec_18.12/