Poľovný výcvik, Řásná 11.6. - 14-6. 2009

Vo štvrtok po práci sme sa vybrali ja, Marek, Otis , Bea a Ben na víkenďák do Čiech. Naložili sme sa do auta, my s Beou pripravené na všetko, aby nás chlapci v aute ničím nemohli prekvapiť. Pre istotu sme tam ešte nechali aj mrežu, aby k sebe mali sťažený prístup. Na naše obrovské prekvapenie sa chlpáči hneď uložili. Beník väčšinu cesty prespal a Otis na striedačku pozoroval a spal :-) My sme vyjedali koláčiky, čo zobrala Bea :-P Mňam. Vedela som, že ich nemám začať jesť...pretože, mne keď niečo zachutí, kŕmim sa kým vidím :D Cesta netrvala ani 3 hodiny a aj napriek menšiemu zablúdeniu sme trafili. Našli sme penzión, v ktorom sme mali bývať a šlo sa na vec. Samozrejme Otis a Ben oddýchnutí po ceste sa ako prví vyrútili z auta a hor sa na prieskum okolia, alebo lepšie povedané na prieskum čokoládovej labradorky Valentínky. No, ale keďže my sme cestou veľmi neoddychovali, zatrhli sme im ich plány a šli sme sa vybaľovať. Keď sme už konečne všetko dostali na poschodie do apartmánu, šli sme prebehnúť psy. Beník si obehol asi polovicu Čiech a potom sa s Otinom provokovali, ale akoby zázrakom medzi nimi nedošlo ku konfliktu :D Veď prečo by aj malo, nie? Veď sú to bratia :-) Po nejakej hodinke sme sa vrátili dole do výčapu, kde boli aj ostatní cvičenia chtivý majitelia. Samozrejme, ako prvé sa riešili Otiskove nesympatie voči psíkom a následne aj voči výcvikárovi p. Zelníčkovi, s ktorým sme boli mimochodom veľmi spokojní. Ale tak Otík je Otík. Pán výcvikár sa Otisa ujal a dával mu najavo, že takéto veci na neho nemá význam skúšať. Nebolo mi všetko jedno, len-len, že som sa na to vydržala pozerať... Ale účel splnil prostriedky, takže nakoniec sa to vyplatilo :D

V piatok sme vstávali už pred 7-mou, aby sme boli čo najskôr na poli. Prvé bolo na rade vystavovanie prepelice, nakoľko ale fúkal dosť silný vietor, psy boli totálne domýlení a prepelička navyše zdrhla... Tak sme potom cvičili nepofarbenú stopu srnčej zveri v lese a ostatní aporty. Oto s Benom hľadali stopu...šlo im to celkom obstojne. Otík také niečo robil prvýkrat, ale ani som ho nemusela príliš opravovať. Tak nakoniec obaja našli, čo mali a šli sme aj my po aportoch. Najprv drevenú činku, potom dummy, bažanta, niektorí aj zajka... Otinovi sa do toho príliš nechcelo, ale keď mu p. Zelníček rázne naznačil, že musí, tak bral...s nechuťou, ale bral. Keďže toto robil pri vlastnom dummy, asi si viete predstaviť, čo robil pri studenom bažantovi... Takto sme trénovali celkom dlho a následne sa šlo na vodu... Najprv to skušali s maďarskými vyžlami, Beníkom a Otiskom... Otis normálne nemá problém ísť do vody, nuž ale keď ho tam ťahá cudzí chlap a najmä na vodítku, to sa mu už nepáčilo, tak trucoval...ale inak plával pekne, a aj aport zobral (to mu ani z vody nikdy problém nerobilo, pokiaľ nenatrafil na niečo zaujímavejšie :-)) Beník zo začiatku plával ako Otis voľakedy (človek by si myslel, že sa ten pes topí), čo bol problém, pretože vždy si aport podobral pod seba a nevidel ho...ale naučil sa to dosť rýchlo a hlavne bez vodítka to šlo lepšie... To už bola nejaká tá 12-ta hodina, kým sme docvičili na vode... S Beou sme šli potom trošku usušiť našich bláznov a šli sme na obed... Asi nemusím hovoriť, že ani jedného na izbe nenapadlo robiť somariny po toľkej námahe, však? Keď sme došli z reštiky, všetko bolo spapané a spali ako zarezaní. My sme šli tiež :-) O 16-tej sme mali zraz a šlo sa cvičiť ďalej...ukázali sme si, kto ako vie chodiť na vodítku...a znova aporty...na Otiska som s tým šla pomalšie, predsa to ešte nikdy nerobil, tak nech nemá stres...nuž, nevydalo...p. Zelníček sa ho ujal...ale musím Ota pochváliť, pretože už keď som si ho spacifikovala, a vysvetlila, že teraz má hodinu a nikam nebude chodiť, pekne aportíky bral. Najprv teda tú činku, potom sme aj iné skúšali... Medzitým sme prešli kúsok ďalej vystavovať bažanta, prepeličku... Všetkým to šlo dobre... Benovi aj Otovi sa to zjavne páčilo, a ani jeden po nej neskočil...však sme im celý čas dohovárali...Otis bol takmer zakaždým taký tuhý, že ani nedýchal :D Takto sme strávili celý deň na poli, striedali sme rôzne disciplíny: vystavovanie, aporty, vlečku, stopu a poslušnosť. Večer ani neviem, kedy sme skončili, len viem, že sme sa ledva hýbali...a ešte si aj matne spomínam, že psíkom veľmi chutilo... Veď toho aj dosť vytrávili počas celého dňa :-P My dospeláci sme si zbehli na večeru a ešte sme sa dole s ostatnými trošku rozprávali, že čo a ako...no a nakoniec, celí zničení sme šli pred polnocou spať.

V sobotu bol plán nasledovný. Stavače pôjdu vystavovať bažanta, Bea pôjde robiť pofarbenú stopu srnčej, aby sa poobede mohlo ísť vyskúšať, Marek dokumentoval...a všetci sme makali... Tak hneď na začiatok nám zlatý retriever Dasty takmer zlikvidoval bažanta...ale prežil to...aj bažant :-) Potom nám do toho začalo pršať...ale nevadí, šli sme do lesa, tam kvapkalo menej... Keď trochu prestalo, šli sme s Otom vystaviť...podarilo sa a šup, zase do lesa... Tam sa tiež podarilo vystaviť prepeličku, tak sme boli radi :) No, ale...začali padať krúpy jak hrach, tak všetci rýchlo do áut...a keď prestalo, premiestnili sme sa na obrovskú lúku s rybníkmi a trénovali sme opäť, stopu, vlečku, aport, nepofarbenú stopu, poslušnosť, down... Mali sme aj teoretické vysvetlenie, ako psa naučiť systematicky hľadať...tak sme sa podaktorí zahrali na vodcov a podaktorí na psíkov :D:D:D Keď sme už teóriu ovládali, šli sme ešte precvičovať vlečku...to Otovi síce problém nerobilo, problém bol ten, že keď našiel (podľa jeho výrazu tváre: hnusnú, studenú, vypelichanú, smradľavú zdochlinu) sliepku bažanta, nechcel ju vziať. Lepšie povedané, našiel a pozrel na mňa spôsobom: „Na, tu ju máš a daj mi pokoj.“ a odišiel od nej. No ale, keďže toto nechceme, donútila som ho vziať ju. Keď nie už zo zeme, aspoň z ruky...párkrát ju doslova vypľul, ale už keď videl, že ma to už riadne vytáča, vzal ju... Ja som mala v úmysle ju odniesť až dole...Otík veľmi nechcel, ale keď videl, že by to aj mohol spraviť, tak ju vzal a pomaly, véééľmi pomaly sme ju zniesli až dole na lúku a na povel pustil... Tááák sme sa všetci tešili...:-))) Potom sme psov pustili, nech si behajú. A zrazu, že odvolanie z hry...ale prišli všetci. Miesto toho aby sme si my s Beou mýlili našich psov, mýlili si oni nás, tak to bolo celkom zábavné :D A znovu nasledoval aport: spárky, zajačik a bažant... Otík urobil ohromný pokrok...bral síce s pomocou, ale držal pevne, ale nemačkal a hneď na povel pustil :-) Takto sme trénovali do vyše 12-tej a šli na obed... Po obede sme mali dohodnuté nakrúcanie. Budú nás všetkých vidieť na Ministerstve zemědělství :-D Predviedli sme, ako vieme chodiť pri nohe, otáčať sa, brať činku, zver a plávať s prinášaním aportu. No krásne to všetci urobili :) Nakrúcanie sa skončilo a my sme šli ďalej trénovať... Nebudem to tu rozpisovať krok po kroku, pretože by som sa opakovala...ale v skratke: „Opakovanie je matka múdrosti“ , tak sme tak aj činili :D Večer sme zas prišli na chatu zmorení, o Benovi a Otovi ani nehovorím... Tým dvom dokonca ani nevadilo, že sme ich nechali samých na izbách a my sa šli navečerať... Boli ticho a keď sme sa vrátili z reštaurácie, ledva sa to hemlesilo :) Keďže Naďuška a Bea sa na výlet pripravili, ako sa patrí, na izbe nás po večeri čakala fľaša červeného vína a ďalšia krabica koláčikov... Ale teraz som si pre isotu nedala, to by ostatným naozaj nič nezostalo :-P Na vínko sme boli traja (čo som sa bála, že bude málo), ale vzhľadom na to, že sme boli unavení, vylietaní, slnkom a vetrom ošľahaní, nás každého 3 dcl vínka zmorili, že sme ledva chodili a mumlali...teda poniektorí :D Zaspali sme ani neviem ako, kedy, ale kde si pamätám :-) ...no ale teda ráno, keď mi zvonil budík, som skoro zomrela... 6.00 budíček v nedeľu, aby ste boli v obraze...

Nedeľa bola voľnejšia. Z rána sme si ale dali ešte jednu dôležitú lekciu. Systematické hľadanie v poli, tak aby to malo štýl príznačný pre anglické stavače. Bolo to náročné a z pohľadu mňa ako vodcu, som mala pocit, že to nemá význam, že veď pes si aj tak rieši svoje...ale keď mi p. Zelníček povedal, že to nevyzerá vôbec zle, tak ma to trošku motivovalo a na druhý raz som z toho už ani ja taký zlý pocit nemala... V tomto je najdôležitejšia komunikácia psa a pána...nič iné, len toto. Psík jednoducho cvičením pochopí, že tam, kde ukazujete je korisť, tak tam aj musí ísť. Jednoducho, má vás stále sledovať, lebo nikdy nemôže vedieť, kedy mu dáte povel a časom pochopí aj to, že keď to urobí tak ako má, naozaj to za tú pochvalu stojí :-D Takto sa teda cvičilo, veľmi poctivo sa cvičilo, ale už sme si aj prestávky na leňošenie dávali...a začali vznikať aj bláznivé fotky... Napríklad, Naďka a’la nekrofil (len preboha nie doslova) a mŕtvy zajko...a podobne. [Čoskoro vo fotogalérii na rajčine]. Nakoniec si nás p. Zelníček ešte vyskúšal, že čo a ako robíme...a keď videl, že nám to všetkým ide, bol spokojný. Aj my sme boli, aj psíci (že bratia?)...

Takže to zhrniem: Výcvik bol drsnejší, ale v rámci spokojnosti všetkých strán...naučili sme sa kopec nových vecí, hlavne to, ako psíkov zaujať a keď sa im nechce, ako ich motivovať a keď trucujú, ako ich dostať pod kontrolu, bez robenia zbytočných chýb... Dôležité bolo cvičenie systematického prehľadávania poľa a pevné vystavovanie. Čiže psík sa učil napodobňovať majiteľa, alebo inak povedané, priznávať pánovi, ktorý psa navádza na zver... Veľa sme sa naučili, veľa sme pochopili, 90% si aj pamätáme, tak a teraz nám nezostáva už nič iné, len cvičiť a cvičiť :-D

Ďakujeme za cenné rady p. Zelníčkovi.