V sobotu nás čaká FT v Bernolákove, kde sa z niekoľkých našich psov vyberú tí najlepší 4 + 1 náhradník, ktorí pôjdu behať na Majstrovstvá sveta stavačov. Tak teraz každý z navrhnutých psov poctivo trénuje, aby v sobotu podal čo najlepší výkon. My cvičíme s p. Koričom v Budmericiach. Ja si trénujem offroadové jazdenie na športovom aute a keď týmto úspešne prejdem, cvičím s Otom :D
Prvý deň dopadol podľa mňa úplne katastrofálne. Behanie síce fajn. Rýchle, priestranné (niekedy až moc) ale tie kľudýýý x-( No, ale poporiadku.
Lialo...strašne lialo...zem premočená, blato, burina po pás, samozrejme plná vody a tak som asi za 5 minút behania bola po pás mokrá cez dvoje hrubé nohavice, v teniskách (to bol Stankov nápad, ja som chcela gumáky) som mala bačorinu a mohla som už aj žaby počítať. Teraz ešte k tomu aj fučalo a to že som mala zo všetkého okolo FT plnú hlavu informácií ani nehovorím. Teória na 100% ale ako zladiť, vetrisko, dážď, hluchého psa, kričiaceho p. Koriča, brblajúceho Stanka a mňa zúfalú? No nijak...
Tak p. Korič šiel porozhadzovať 5 prepelíc. Potom zavolal, aby som šla behať. Tak sme sa s Otom postavili na štart a začali sme. Ja som ale nevedela, že...ja som nevedela nič... Pes lietal, nedá sa povedať, žeby nejak reagoval na moje pískanie (potom na konci som sa dozvedela, že nemám toľko pískať), behal moc naďaleko, ale šak trénujeme na trial tak som ho posielala (povedali mi, že "šak sme ti kričali, že maj ho bližšiééééé"; ja som počula "prepelica je vyššiééééé"). No proste des. Fučalo, takže hluchotou to ešte nebude. Vedela som, že jednu prepelicu sme už obišli, ale tak neva, Otis zrazu stál. Jasné, myši... No nič tak ďalej. Behal, ja som volala, pískala, občas ma aj registroval a chlapci po mne občas niečo skríkli, ale asi tak že jediná moja rekacia bola "čo?" a potom som si zamrmlala, že "jasné, šak tu vôbec nefúka vietor...atď". Tak sme hľadali, ja už som mala asi o 20 kg viac, lebo veď komplet napitá vodou. Otis vystavil, už to aj vyzeralo že ozaj vystavuje niečo, čo treba, tak som bežala k nemu. Nič som nikde nevidela, tak sme postúpili (pes ju už dávno aj videl aj cítil, len ja samozrejme oči zarosené, takže nič). Jak sme postúpili prepelica vyletela a ja samozrejme nenachystaná na psovu reakciu, nestihla som ho zachytiť a rozbehol sa po nej. Letela ku Koričovi, ten vybehol proti psovi, ten sa nachvíľu zarazil a potom sa aj naňho vykašľal a šiel po prepelici. No márnosť, chytil ju. Ja som si už myslela že sa švacnem do toho blata a porazí ma. Takto to psovi pokaziť!!! x-(
No ale kalich horkosti som si vychutnala až do konca. Korič ma poslal ďalej, že ešte by tam niekde mali byť dve. Tak som šla už totálne znechutená, naštvaná ale šla... Oto ma už neriešil, už bol vo vraždiacom vytržení, a ja som kapitulovala. Bežal bežal a zrazu drb sa na zem, neriešila som, lebo takto sa správa pri hrabošoch, aspoň som si to myslela...až kým som nevidela ako mi s radosťou v papuľke nesie prepelicu. A ja že, čo mám robííííť?? Zabila by som ho tam na mieste, ale začo, zato že doniesol? Do čerta, hovorím si, to snáď neni pravda.
Potom na mňa voľačo kričali, ale šak som ich ani nevidela, ani nepočula len voľáke nadávanie... Potom mi šiel Stanko naproti, že tam niekde je krabica a vedľa nej je prepelica. Došli sme k miestu, Oto vystavoval krabicu, tak ju Stanko zobral preč, Otisa som poslala hľadať,...a ja už ani neviem či našiel. Pripla som ho a šli sme späť.
Dojdem ku Koričovi a ten ma zomlel jak ...no..." Čo si j*****á, šak behaj, pomalá si (šak keby povedali na začiatku že mám behať tak OK, ja s tým nemám problém, ale ja som mala pocit, že mi vynadajú za to, že sa ponáhľam, tak som radšej pribrzdila), a to postúpenie to čo bolo? Také vystavenie hentak dodr***ť. Šak ten pes robil dobre, len ty sa zobuď. Jáj by som teba tým vodítkom po chrbte j***l."
No ale, že dobré to bolo povedal nakoniec, ale:
- nemám toľko pískať
- nemám psovi do toho kecať, keď robí dobre
- musím behať tak, aby medzi nami nebola taká veľká vzdialenosť
- mám rozlišovať, či stavia, či overuje, či pernatá, či srstnatá, či aká ušatá zver mu došla do nosa
- dojsť k psovi mám odzadu
- postupovať rezkejšie (to vysvetlite Otovi, že nemá stáť jak dilinko 10 minút)
- a keď zver vzlieta, mám mať vodítko nachystané, aby som psa hneď bim bam bum ako robí zle :D
No takže poučená som bola a ďalší deň som sa nimi riadila.
Počasie už bolo oveľa lepšie, tak sa hneď lepšie robilo. Stanko šiel vyhádzať zver a ja s Koričom sme šli pohľadať vietor. Nachystali sme Ota a šli sme spolu s ním. Behal lepšie, keď som toľko nepískala, aj keď ešte som vraj stále bola moc ukecaná ;-) Vystavil myšačinec, tak "fúúúj a hľadaj ďalej". Ochvíľku zas stál, a ja som už ozaj nevedela, že či stojí lebo tam niečo je, alebo len bolo (šak nech mi ten pes nejak pomôže, nemôže to nejak rozlišovať?). Korič už hovoril, že nebude tam nič, ale keď som prešla nohou po tráve bola tam schovaná prepelička. Postúpili sme, Ota som pripla, pochválila a prepeličku strčila do vačku. Hľadali sme ďalej. Oto už ale nejak strácal na rýchlosti a zastavil. Vydýchaval sa a Korič ma hnal, nech ho rozbehnem. Tak som mu ukázala smer, rozbehla sa a tak trošku pridal. Narazil na ďalšiu prepeličku, krásne ju vystavil, postúpil. Korič ju šiel vyraziť, tak som si nachystala vodítko, aby som psa včas potrestala... Ehm... Prepelica vyletela a ja v tej rýchlosti jak Otisom cuklo, švác mu jednu. ...no ale to už som vedela, že je zle. Koro spustil: "čo si p***? prepáč, ty vieš jak to myslím, ale čo si p***?, veď ten pes nevyštartoval, chudák malý, Oto malinký". No tak som sa mu šla ospravedlniť a šli sme postúpiť, vystavil, postúpil a pri vyrazení na šíknutie ľahol a takto potom ešte 2x.
No skrátka...chudák pes, neschopná panička a tréner nervy v kýbli (zo mňa samozrejme). No dnes je posledný deň výcviku, tak snáď to už bude bez zbytočných faux pas :-)