Dnes sme boli cvičiť na poli pri Kamennom mlyne. Nachystané boli 2 prepeličky. Naďka ma pustila z vodítka a ja som utekááál, síce pomalšie, lebo sa mi moc nechcelo, ale potom som sa trošku vzchopil a behalo mi to celkom obstojne. Aj hlavu som držal vysoko...a potom to prišlo...voľačo som zacítil...ňuchám...ňuchám,...Naďka na mňa niečo kričala, ale ja som vnímal len ten zaujímavý pach. Vystavil som prepeličku... Naďka na mňa zas kričala...nejaké "down", "zostaň"...a potom už len zúfalo "jejda, urob aspoň voľačo z toho". Tak som zostal, aj keď pudy boli silné :-)) Chytila ma, prinútila zadownovať, tak som ležal...šla sa pozrieť, či som náhodou nevystavil naprázdno. Nie! Bola tam! Prepelička. Naďka si ma pripla a pochválila. To sa mi páčilo... Potom sme šli hľadať ďalej, len ja som sa tak tešil z tej prvej, že som znova šiel za ňou. Naďka vedela, že ju nájdem rýchlo, tak za mnou letela cez pole a volala ma...ale ja som neposlúchol, tak som potom aj trošku dostal a musel som dlhšie downovať. Spravil som všetko ako chcela, tak som potom zas dostal pochvalu :-)) Napokon som predsalen šiel hľadať tú druhú.. Našiel som...len začala lietať a ja som šiel po nej, po chvílke som ju aj chytil, ale to som už počul ako sa za mnou rúti naštvaná osoba, tak som ju aj pustil, ale ona zas vyletela a ja zas za ňou...to bola zábava. Naďka si ma potom chytila, prepelica vyletela, ja som robil down, Naďka ma upokojovala, ale mňa to tááák veľmi ťahalo za tým vtáčikom...tak veľmi som sa drhol, že som skoro ani dýchať nemohol... Keď sme už vedeli, kde asi je, hľadali sme ju, ale už s vodítkom...zakaždým som našiel, tak som dostal pochvalu a šli sme naspäť. Nato, že to bol druhý výcvik, Naďka bola celkom spokojná,. Až na to, že hovorila niečo také, ako že nemá hlas a necíti si nohy...ale to je v pohode, nie? :-D