Čo by som k nemu napísala? Dal by sa úplne v pohode vystihnúť jedným jediným slovom. „Skvelý“
Ale nie, nebudem až taká stručná :)
V piatok sme sa vybrali na náš druhý výcvik v Řásnej. Mali sme vytýčených veľa cieľov, tým najhlavnejším však bola príprava na Jesenné skúšky stavačov, alebo inak povedané podzimky. Hneď na začiatok celého výcviku sme sa pred penziónom stretli s p. Zelníčkom, aby sme zistili, ako naňho bude Otis po druhýkrát reagovať. Od posledného stretnutia sme s ním cvičili, aby sa nebál ľudí a aby nereagoval prehnane. Myslím si, že môžem pokojne povedať, že sme to zvládli. Pán Zelníček prišiel akoby nič, Otis pozorne sledoval, čo sa bude diať a samozrejme sa za mňa schovával. Upokojovanie ale pomohlo a až na menšie zavrčanie všetko hladko prebehlo. Tak sme sa s dobrým pocitom presunuli do letnej záhrady penziónu, kde už sedeli ostatní účastníci výcviku so svojimi chlpatými radosťami. Ako vždy sa na začiatok vysvetľovali metódy výcviku a postup, ako sa bude so psami pracovať. Každý povedal, čo od výcviku očakáva a čo potrebuje zlepšiť, prípadne naučiť...hovorilo sa aj o vlohách poľovných psov a o tom ako sa majú správať pred živou zverou. Poniektorí s tým máme aké-také skúsenosti, tak sme porozprávali naše príhody a rozmýšľali nad tým, ako psov odnaučiť robiť to, čo si neprajeme. Pán Zelníček v noci rozmýšľal, ako bude na druhý deň postupovať...
A je to tu. Budíček 6.00 ráno a ide sa cvičiť... Stretnutie na lúke v Lhotke a zisťovanie programu, ktorý nám pán výcvikár v noci vyhútal.
Našim hlavným cieľom bolo naučiť psov kľudom pred živou zverou. Nikdy by som si nemyslela, že odnaučiť Otisa loviť bude také jednoduché. Všetci sme sa postavili do kruhu, psy ležali a zrazu medzi nich „zlej strejda“ hodil bažanta. Keď Otis po zveri vyštartoval, akciu mu prerušila vetvička, ktorou dostal po nose. (Pozor! Žiadna hrubá sila.) Pes si jednoducho povie: „Chcel som bažanta, to sa mi nepodarilo a ešte som aj dostal po nose.“ Čiže, ak je pes dostatočne inteligentný, nenechá sa cepovať vetvičkou a pochopí, že mu tá zver za to nestojí a že pochvala je určite príjemnejšia. A toto je náš prípad. Stačil jeden šuch po nose a Otis od akejkoľvek zveri opatrne odchádza :)
Keď už boli kľudy zvládnuté, šlo sa na systematické hľadanie v poli s vystavením a postúpením. Dá sa povedať, že to je celkom fajn. Vždy, keď som mala doma čas, som s Otíkom cvičila...ale teraz sme na tom ešte lepšie. Pes sa pri postupovaní nikam neponáhľa, dáva pozor, aby zver nevyplašil a dokonca, keď má dobrú náladu, tak aj sám pred zajacom „downuje“. Ja som sa zas naučila spoznať ten správny moment, kedy pes nosom narazí na pach a treba ho vo vystavení udržať, potom pomaly postúpiť a v pokoji od zvere odísť.
Keď sme toto precvičili, šli sme na vodu. Prinášanie kačice z hlbokej vody myslím nerobilo problémy žiadnemu psovi. Otis rád pláva a aport z vody mu na rozdiel od suchého aportu zvere vôbec nevadí. Museli sme len doladiť odovzdanie, aby sa na skúškach nestalo, že pekne aport prinesie, ale predčasne ho pustí. (To by bola smola) Nakoniec sa nám to podarilo a každý deň sme mu párkrát hodili kačku do vody, aby sme sa uistili, že to vieme.
No, a postupne sme sa pustili do toho najťažšieho. Aport zvere z ruky, zo zeme a z vlečky. Činku zobral, dummíka tiež, ale tá zver mu stále akosi nevoňala. Poprosila som p. Zelníčka, nech mi pomôže, že ja už vážne neviem, ako ho to naučiť brať. Tak začali...najskôr drevená činka z ruky a o chvíľu na mňa p. Zelníček kričí: „Naďo, už bere ze země.“ Ja som neverila vlastným očiam. Skúsila som si to aj ja a naozaj, ono to funguje. Ale...zver naša obľúbená nič...som sa napálila... Akoby povedal p. Zelníček, - spočítala som kolečká na prevodovke a vŕŕŕm - Ale stopli ma :D Šiel sa pozrieť, prečo to ten Otis neberie. Raz darmo, čoho sa „zlej strejda“ chytí, to funguje. Teraz už Otík berie aport, zver aj hocičo zo zeme.
Ďalšou disciplínou na JSS sú vlečky. Všetko by bolo v pohode, vypracovanie stopy, záujem o prácu, všetko OK až na to, že keď tú zver nájdeme, nechce sa nám ju vziať do papule. Tak nič...pes z toho predsa musí mať radosť, tak sa nič siliť nebude. Na vodítku som ho teda behom prenasledovala až k zveri (raz bažant, raz králik) a keď našiel, veľmi ho pochválila. Avšak to, že som mu ešte ukazovala, že na zemi niečo zabudol už nepočúval. Tak som mu trošičku pomohla. Zaujímavé! Keď už drží, je dobre, ale dostať to tam dobrovoľne, no hrôza. A bežíme späť k nástrelu, kde pekne odovzdá úlovok. Toto sme cvičili každý deň vyše hodinku a to moje teľa to stále nechcelo brať. O to väčšie prekvapenie bolo v posledný deň. Prvá vlečka prebehla s pomocou, na druhej som ukázala na bažanta a on ho normálne zobral. To ale bola pochvala. Tretia - Otis sám od seba vzal zver a utekal späť. S Marekom sme neverili, ale veľmi sme sa tešili. Potom som začala experimentovať. Postavila som sa k nástrelu, dala povel „stopa“ a čakala, čo pes urobí. No čo asi? Áno presne to! Pekne vypracoval pachovú stopu až do lesa, odkiaľ som počula, ako beží späť, samozrejme s korisťou v papuli. Ani si neviete predstaviť, ako som sa tešila. Ja som si naozaj myslela, že sa to nikdy nenaučíme. Takto sme urobili asi zo 10 vlečiek a z každej pekne priniesol. Dokonca sa pri tom usmieval :D
Posledná vec, čo sme museli natrénovať, bola práca po výstrele. To bolo úplne OK. Keďže Otis zo zeme už nosil, nebol najmenší problém, prečo by po výstrele nepracoval... Trochu ho síce zarazili pršiace broky, ale nedal sa a pekne priniesol :-)
To by bolo asi všetko k nášmu výcviku. Zážitkov máme až až a už teraz sa tešíme, kedy znova pocestujeme do Čiech :-)
Foto: evilmaster.rajce.idnes.cz/Rasna_-_tyzdnovka_22-08-2009/, evilmaster.rajce.idnes.cz/Rasna_-_tyzdnovka_23-08-2009/, evilmaster.rajce.idnes.cz/Rasna_-_tyzdnovka_24-08-2009/, evilmaster.rajce.idnes.cz/Rasna_-_tyzdnovka_25-08-2009/, evilmaster.rajce.idnes.cz/Rasna_-_tyzdnovka_26-08-2009/, evilmaster.rajce.idnes.cz/Rasna_-_tyzdnovka_27-08-2009/, evilmaster.rajce.idnes.cz/Rasna_-_tyzdnovka_28-08-2009/, evilmaster.rajce.idnes.cz/Rasna_-_tyzdnovka_29-08-2009/