:)...máme dosť...(:
Dva týždne každodenného cvičenia od rána do večera, cestovanie do Budmeríc a späť ma jemne zničili a tuším, že Otíka tiež...(a že dovolenka, haha).
Keďže naše prvé jesenky skončili na pohodenej srstnatej zveri, trénovali sme najmä aport...2 hodinky ráno, po obede a večer... Medzitým sme hrali náš slávny futbal a cvičili na výstavu...
Prvý deň som tomu veľmi nedala a cvičili sme len s drevenou činkou...na moje prekvapenie ju hneď bral a tak sme postupne prešli na zver... Bažantík sa už pomaly rozmrazoval, tak sme mohli začať cvičiť aport pernatej. Trošku sme na začiatku trucovali, ale potom sa stalo niečo nepríjemné (plesk po zadku) a zrazu sme všetko ovládali, s radosťou utekali, rýchlo vzali a s vrtiacim chvostom prinášali.
Na druhý deň som chcela cvičiť so zajacom poľným, lenže som ho zabudla vytiahnuť z mrazáku. Tak si hovorím: "Čo už." Počula som už aj, že na skúškach psom hádžu totálne zmrzliny, tak som sa rozhodla, že Otíka musíme pripraviť na všetko, aj keď to nebude nič príjemné... Keby len zmrznutý, ale ešte ako? Zajac sa nám v mrazničke uložil do tvaru "neuchopiteľného". Dal sa maximálne zobrať za nohy, alebo ucho, prípadne aj za telo, ale to by Otis musel mať až príliš pružnú sánku... Po pár hodinách ale povolil a dalo sa s ním už ako-tak pracovať :) Priebeh bol ten istý ako pri bažantovi. No a nakoniec už nosil všetko, vždy a odvšadiaľ :D Celý týždeň som ho chudáka dusila na aportoch. Nechcem vedieť, čo by mi bol povedal, keby mohol. Ale výsledky sú tu a nie len také hocijaké.
Náš Otík, čo vždy z duše neznášal hocijaký aport, teraz len čaká, kedy mu už konečne niečo hodím... Včera na prechádzke, po Budmerickom vodnom výcviku som mu hádzala dummy, asi tak 30x. Mňa teda už ruka dobre bolela a Oto stále s vysmiatym ksychtom nosil a čakal a nosil...
Keď som už mala dosť, schovala som dummy a dala mu voľno, že veď nech si ešte pobehá bez nejakého výcviku. Otis sa rozbehol, zastavil, prekvapene na mňa pozrel, prišiel, sadol si, pokrútil hlavou a jeho oči začali rozprávať: "A to sa už nebudeme hrať? Prečo? Ja ešte chcem. Hádž mi, hádž!"
Tak som ho ešte vytiahla v domnení, že to raz hodím a bude stačiť. Keď som ale zbadala, s akým nadšením preto ten pes nie beží, ale letí, hovorím si: "Tuším tu ešte pobudneme." Keby mi nezačala byť riadna zima, mám taký pocit, že by sme pri budmerických rybníkoch boli dodnes a stále by sme sa bláznili s dummíkom :D
Mimo toho sme cvičili na poli, vystavovanie, postúpenie, kľudy so zajkami, bažanticou, prepeličkami, dokonca sme tak aj vychovávali sliepky-bitkárky...vlečky, dohľadávky. Potom zase rýchlo domov...za nejakú hodinku zas do Budmeríc na vodu a stále dokola...
Musím však ale skonštatovať, že aj keď máme za sebou náročné dni, neboli zbytočné, dohnali sme takmer všetko a už len veriť, že na ďalších skúškach nevypadneme na takej somarine ako minule :D:D:D