Ďalší fajný predĺžený víkend za nami. V piatok doobeda sme vyrazili na druhú poľovačku na srnca k Vaculčiakom. So sebou sme tentoraz vzali Didi a Zaru – naše sestričky od holubičky. Cesta bola super, bolo pod mrakom, tak bolo príjemne, ako nám, tak aj babám, ktoré väčšinu cesty prespali...len Didi občas kontrolovala okolie. Nastavili sme múdru tetu (GPS), ktorá stále chcela ísť inokade, ale po prejdení Zvolenom sa rozhodla, že kašle na to a pôjde podľa nás :-) Cesta nám ubehla ako nič. Pred cieľom sme volali Miške, že sme neďaleko od Rátky...tá hneď dostala jej klasické stavy...“Idem zavolať ocinovi, nech vám donesie kľúče, ja niečo kúpim, aby ste mali čo papať...atď, tak jej Stanko povedal, nech jej nešmýka a nech mu nevolá, veď sa nikam neponáhľame :D Prišli sme do šenku, psov sme uložili do chládku a sadli si na kofolu. V tom sa tam prihrnul nejaký týpek s guľovnicou na pleci a namieril si to rovno k nám...“Vitajte, čau, nazdar...“ Kukali sme jak puci...a to ešte len začal...o chvíľu sa už od smiechu šúľala celá krčma. Týpek, neskôr sme sa dozvedeli, že ho prezývaju Kefa (ktovie prečo ;-) spustil: „Boha jeho...dlho ste tu už? Nevideli ste po dedine behať barana? Zajtra varíme guláš, lebo viete, bude tú akcia a ja som mal zarezať dva barany, no a kým som toho jedného rezal, druhý mi niekam ušiel. Tak ho naháňam. Keby ste ho videli zastreľte ho... Boha jeho, 50 kg mäsa mi chodí po chotári...starosta ma zabije.“ No my sme z neho mali dosť. Krčmárka ho poslala...uhm...kade ľahšie: „A čo si myslíš, že tu v šenku na teba bude čakať ty ožran, hybaj do hory pozrieť.“ Tak so zveseným nosom a bez štamperle zaradil spiatočku, z ktorej sa asi ešte 2x vrátil a nakoniec pristavil zas pri nás. Obzeral naše baby, tak sme chvíľu o psoch pokecali a nakoniec sa vybral hľadať barana.
My sme sa pomaly pobrali na rybník schladiť naše opice. Zara sa ako zvyčajne hneď naložila do vody, aj si trošku zaaportovala a Didi si pobehala po kraji a dokonca vošla do vody až po brucho :D
Zrazu pri nás zaflekovalo auto... No jasné... Vaculčiak... Miška si nedala povedať a hneď naháňala chudáka ocina :D Doniesol nám kľúče od chaty, tak sme z rybníka šli rovno tam. Zložili sme sa, upratali sme si deti a čochvíľa dorazila Miška s tatom a s plnými taškami jedla...uff.. A bol koniec mojej diéte :D čo už... Ešte sme aj darček z Miškinej dovolenky dostali a hneď sme ho aj vypili.
Porozprávali sme, najedli sme, oddýchli sme a že o chvíľu teda môžeme vyraziť do dediny. Tak aj bolo...znova sme sadli na kofču...ako fajne padla v tom horku. Stano sa neskôr vybral s hospodárom na posed, čakať na srnca, a my s Miškou sme dopili kofolu, Zara medzitým rozbila pohár a šli sme opäť na rybník. Bola nám zverená do opatery aj Dida, ktorú si zobrala Miška a ja so Zarou sme si zatrénovali aportíky. Diduške sa pochvíli prestal pozdávať rybár, čo bol neďaleko nás a tak stále niečo hundrala. Malá...ehm...veľká Zara lietala vkuse za aportom. Keď som jej ho nakoniec vzala, sadla si do vody a sledovala zažínajúce sa lampy a ich odraz vo vode...nie a nie ju odtiaľ dostať. Tak som jej teda ešte hodila dummíka a keď ho prinášala, tak som ju lapila na vodítko. Pozerala na mňa spôsobom, že a to ako prečo sa už nemôžem kúpať? Hm, keby vtedy chúďa tušila, čo ju na druhý deň čaká...len oddychuj moja, len oddychuj...:D
Pomaly sme sa vrátili späť do krčmy, kde sme čakali, kým sa chlapi vrátia z posedu. Neprešlo ani 5 minút a už prišli. Tentoraz sa pri tešení podaril rozbiť pohár Diduške...krčmárka automaticky vyšla a povedala, že ten pohár a novú kofolu už máme grátis :D Chlapci nestrelili nič, že len srna so srnčatami pobehovala na lúke... Nuž tak nič teda. Tak že aspoň posedíme...v tom zaznel výstrel a ...znel úspešne. Ani nie za pár minút dofrčali domáci chalani na aute. Strelili diviaka na zadné nohy, že rýchlo pre psov a treba dohľadať. Tak v priebehu 10 minút bola v dedine trma-vrma, Miška mi domov utekala po gumáky, ja som sa v aute prezliekala, Stanko schovával psov do auta a čakali sme na chalanov, kedy nás vyzdvihnú. Auto dofrčalo, šupla som sa do gumákov a hurá na diviaka. Terén na hovado...dobre že som auto nechala dole, zas by bola vaňa v keli. Vysadili nás pri lese, tma jak v rohu, našťastie Plocháčik mal aspoň čelovku...vytiahli sme kopovy a rútili sme si to lesom. Stanko sa smial, že inokedy na túre len skučím, ako nevládzem, ako to a hento a že tu za mnou nestíhal :D Hehe, adrenalín je adrenalín. Z druhej strany hory sme už počuli auto, v ktorom sedel Lanštiak a hospodár s ďalšími kopovmi. Stretli sme sa, pustili sa psy a už to len prašťalo. Totálna pecka, psy lietali a zrazu hukot... Našli ho! Obštekávali už zhasnuté prasa, taký malý asi 3 ročný lanštiačik. Mohol mať okolo 80 kg. Tak ho teda chlapci naložili do auta a my sme sa pobrali späť k nášmu.
Došli sme na chatu, kde Stanko s Plocháčom vyvrhli diviaka a vyvesili ho na háky. Do rána tam pekne chladol...
Šli sme spať...ja som od prúdenia adrenalínu v krvi nemohla zaspať. Vedela som, že ráno je budíček pred 5tou a ide sa na srnca, no nedalo sa...potom, keď ma to už lámalo, začali po vagóne behať plchy a pískali jak najaté. Boli už 2 hodiny ráno a spánok stále nikde. Stanko bol ticho...myslela som si, že spí, no zrazu: „Sakra! Čo majú aj tie plchy ruju?“ Uhm...nespí... Horko ťažko sme okolo 3tej zalomili...v tom začala vonku v aute hučať Didi, možno nejaké mačky chodili obzerať diviaka...keď konečne prestala, zaspali sme...a zrazu..BUDÍÍÍK... No to vám bolo vstávanie. Ledva sme sa pozviechali, nahodili sa na lov, vyvenčili baby a už bolo počuť hospodára, ako si to valí na Nive. Nasadli sme a fujázd do hory. Pozerali sme, či niekde nezbadáme srnca...nič...tak sme odparkovali auto na roli a šli sme peši. Videli sme diviačie stopy, líšku...škoda, že bola tak ďaleko a nedalo sa ju streliť. Vošli sme teda do lesa, po chvíli sme zbadali výradového srnca. Tak sa strieľalo...a úspešne.
Naložili sme teda aj srnčeka a šli späť na chalupu, kde ho Stanko odral, a potom aj diviaka. Tak teraz máme po poľovačke doma 2 trofeje, zuby z dohľadaného diviaka a srnčiu lebku, kopec ratíc a ešte nám chlapci aj mäso z prasátka nabalili, že sme sa potom ledva do auta zmestili :D
Kým sa odralo a naporcovalo, hospodár zbehol domov po mäso a pre svoju sestru so synom. Doniesli veci na obed a začalo sa kuchtiť na disku. Monika (hospodárova sestra) doniesla napečené koláčiky...čo na tom, že som bola prejedená jak...brutálne boli dobré. Za dve hodinky bolo hotová aj divina na zelenine a na šťave a k tomu opekané zemiaky a šalát (toto som nemala začať opisovať, začínam byť hladná...).
Dokonale sme sa napráskali, chvíľu posedeli a vybrali sa do dediny na akciu. V centre to ozaj žilo, dedinčania, ktorých bolo bežne vidno maximálne v montérkach nahodili trendy style a fičali... Podmaz tomuto celému robila hudobná skupina Ploštín Punk. Akože KO, umrela som... Boli to vyslúžilí plešatý pankáči, preto ten názov skupiny. Keď začali hrať a uvádzali názvy ich songov no konec... Texty ozaj na pobavenie, som sa šúľala jak malé decko. Potom ich vystriedala nejaká cigánska skupina, ktorá hrala anglické hity 80 a 90tych rokov. Toto bolo fest zabité – s angličtinou tá hatlanina nemala nič spoločné, skladba sa dala určiť ozaj len podľa melódie. Proste čistý hard core :D Medzitým za nami prišla z ďalekých Košíc Ivka s Daffne, tak sme sa konečne naživo zoznámili.
Fakt zlatá baba =) Doniesla nám darčeky a somarinky pre psov, tak baby mali zmenu v jedálničku. My sme s ňou šli na chatu, aby sa po ceste napapala, zbalili sme si veci na tréning a keď dofičala aj Miška s Deou a jej kamarát Stano s Hany, šlo sa do revíru. Hospodár a Lanštiak nám robili strelcov. Začali sme spoločnou poľovačkou. Psy behali a hľadali bažanty. Niektorým sa podarilo aj vystaviť, aj vyraziť, ale bolo to v rámci tréningovej normy :D Psy prehľadávali seče ako o život. Potom si weimarky spravili sólo hľadačku a následne sme prešli obrovskú zarastenú lúku, kde Dea a Zara narazili na stopu srny, ktorá vybehla. Deuška našťastie Mišku pekne poslúcha, takže sa pekne stiahla a s ňou aj malá Zara...hľadalo sa ďalej. Pretlačili sme aj kus kukurice, kde Dea krásne vystavila bažanta, ktorého hospodár po vzlietnutí strelil a Dea aportovala. Stanko zatiaľ cvičil s Didi hľadačku prepelice a ukazoval Ivke, ako sa to trénuje. Dianka pekne vystavovala a postupovala. Stanko bol s jej prácou spokojný a už sa nevie dočkať jesenných trialov.
Keď sme sa cez kukuricu vracali späť, Dei sa podarilo naraziť do 2 srnčiat, hneď sa ale zadownovala a pokračovalo sa. Ja som bola prekvapená zo Zary, že má na jej vek strašne dobrú výdrž a chuť pracovať. Stále behala, sledovala všetko navôkol, bola úplne vychechtaná a tešila sa z pohybu.
Po tejto akcii sme šli baby schladiť do potoka, lebo hic bol veru riadny. Ja som zo seba oprášila všetok bodrel z burín a očistila si dorezané nohy od trávy a kukurice, lebo veď načo by som si ja mala dať dlhé gate...au...teraz vyzerám ako po zápase s tigrom...ale nevadí.
Niečo sme predebatovali, my sme sa vydýchali, psy oddychovali v tieni a šlo sa cvičiť ďalej. Najskôr stopa pernatej. Dea a Hany to zvládli výborne, obe pekne šli po stope a zver doniesli. Tak a mohlo sa ísť vystavovať. Najprv šla Miška s Deou, pekne našli prepeličku, postúpili a preukázali kľud. Vystriedal ich Stanko s Didi, to ani nemusím komentovať...baba jedna ušatá si krásne nadbieha vietor, občas sa síce stočí dole vetrom, ale vždy to robí systematicky a zjavne vie čo robí, lebo na zver vždy narazí, krásne vystaví a po vzlietnutí zaľahne. Nakoniec som šla ja a Zaruška. Vystavila prepeličku, potom druhú, behala na svoj vek dobre, len je hluchá. Keď má robotu, tak ako keby vypla všetky zmysly okrem čuchu a maká...tak som si teda povedala, že na ňu nebudem pískať a nech si robí po svojom. Výsledok bol asi taký, že zacítila pach a sama si k tomu pribehla na pár cm, ja som k nej rýchlo utekala a ona stále čakala, alebo sa maximálne obzrela, kde som. Chvíľu sme nad prepeličkou stáli a šli sme het. Ešte niekoľkokrát sa psy vystriedali na hľadačke, každý úspešne. Všetká zver prežila. To sa tuším stalo prvý raz v histórii :D Ale...jednu prepeličku nenašli, tak Stanko povedal, že kašle na ňu, že on už Didi (ktorá je v hľadaní 100%tná) nepošle, aby sa neprehriala. Tak hovorím, že pôjdem ja, že Zara ešte vládze a môže ísť. Tak že dobre. Miške som do ruky strčila foťák, nech nám natočí video. Vôbec sme netušili, kde prepelka je, tak sme hľadali. Zara najskôr pooverovala miesta, kde cítila prepelice, ktoré tam dovtedy boli a keď zistila, že tam nič schované nie je, behala ďalej. Stanko nám do toho vystrelil z brokovnice, Zara len pozrela, že čo to a hľadala ďalej. Stanko si potom všimol, kde prepelička je, tak mi povedal, nech si tam pošlem psa. Poslala som, Zara už mala pach v nose, len ešte stále presne nevedela, kde je. Tak som si ju stiahla k sebe a aby bola proti vetru, v tom ju hneď zacítila a vystavila, prepelička nadskočila, Stanko strelil, Zara pozrela a stála ďalej. Jemne som ju chytila a chválila, Stanko jej ju vyhodil, Zara k nej pobehla, ale neprejavila ani najmenší náznak, že by ju nemala ustáť =) Tak som ju zobrala a cestou k autu sme sa jašili s prepeličkou schovanou v ruke. Ešte doladiť systém hľadačky a poďho na vlohové skúšky.
Pole sme teda mali docvičené, mohli sme ísť ešte vyskúšať prinášanie kačice z vody. Všetci psy to zvládli. Zara si potom ešte trošku zaaportovala svojho dummíka a dala si klasické kolečko. Pekne ich to schladilo a mohlo sa ísť opäť na dedinskú akciu.
Baby oddychovali v aute a my so Stankom sme zakotvili na kofole pri Plocháčovi a Lanštiakovi. Cigáni stále vyhrávali hity starej Gity, občas riadne mimo, ale hlavne, že sa ľudia bavili. Ako sa zvečerievalo, začala mi byť echt kosa, tak sme sa zbehli na chatu prezliecť. No lenže, mne keď je raz zima, tak to len teplejším oblečením neprejde. Nuž čo, veď sme na dedine, tu môže šoférovať aj Stanko bez vodičáku a ja si môžem dať jedno...dve...tri... na zahriatie. Pomohlo! Bujará nálada bola, rehoty okolo nášho stola boli ozaj mega. Plocháčik nám furt niečo objednával, ale zas tak sundať sa som nemala v pláne, tak som ho zamestnala len nosením kofoly. A potom to prišlo...môj drahý manžel si neodoprel kus škodoradosti a nahovoril tanečníkovi Plocháčovi, že ja strašne rada tancujem a že on to nevie, tak nech ma zoberie. Plocháč mierne podgurážený teda prišiel a nech som robila, čo som robila, nedal si vysvetliť, že ja tancovať neviem a že som toho vypila príliš málo na to, aby som sa šla dobrovoľne strápniť... Nevydalo... Jedna pesnička...druhá...tretia...už mi bolo aj teplo...štvrtá...ďalšia...potom nejaká že rytmus total v r**i. Stano s Monikou sa tááák rehotali, mala som 100 chutí tomu môjmu niečo povedať, ale v záujme zachovania stavu manželského som sa na to vykašlala. Potom ma napadol super dôvod, prečo prestať tancovať. Hovorím: „Aha, je voľný bar, pome si rýchlo objednať, kým tam nikto nie je.“ Myslíte, že by toto nemohlo zabrať? Ako decentne som sa z toho vyzula. Dopili sme a šli sme domov, lebo predsa sme toho mali za celý deň dosť. Na chate sme si ešte zohriali večeru, nakŕmila som baby špecialitami od Ivky a zbalila ich späť do auta. Naďuška sa napapala jak keby týždeň nejedla a šlo sa spať. Túto noc sme ani plchy nestihli riešiť... v momente sme umreli.
Ráno sme vstávali pred 9tou. Dohodli sme sa s Ivkou, aby prišla s Daff a pôjdeme aspoň cez les na lúku. Prifrčali samozrejme načas...ja som ešte vyčesávala Zaru z bodliakov z predošlého dňa, niečo sme zjedli a keď prišla Miška, vybehli sme na lúku. Potom sme si ešte len tak s haluze zatrénovali pri chate vystavovanie. Spokojnosť bola, tak sme prepeličky schovali. Ivka a Daff sa už zberali domov, tak sme sa s nimi rozlúčili. Zohriali sme si papať na disku, mňam...pobalili sa, naposledy ešte baby vyvenčili a šli sme domov. Cesta ubehla ako nič, ešte sme sa stavili umyť auto, lebo teda hrôza des...Babule celú cestu prespinkali, po príchode domov ich hneď vítali štvornohí zvedavci, ktorí strážili babku :D Vyložili sme sa, poschovávali kopec mäsa, čo sme doniesli a Stanko sa pustil do varenia trofejí. Šteniatka mu pri tom asistovali a keď padol na zem nejaký kúsoček mäsa, už aj chytali :-P
Za tento krásny víkend ďakujeme Miške a jej tatovi, no a samozrejme celému osadestvu v Ratke. Bolo tam super a už teraz sa tešíme na budúce .-)