Bojujeme 4.7.2014
Jeden slnečný PNkový piatok ma kamoš zavolal na prechádzku von aj so Zarou, že veď len na chvíľku. Síce som bola chorá a na PNke, ale Zarucha už 4 dni nebola poriadne behať a aj slniečko bolo a aj mne už bolo trošku lepšie, tak že poďme. Šli sme ako vždy počas horúcich letných dní k hrádzi pri Slovnafte ku kanálu. Pes si tam može pobehať bez rušenie cyklistov na hrádzi a ešte sa aj ovlažiť v krásnej čistej vode. Prechádzka bola super, Zara si bežkala, plávala... Cestou domov sme v diaľke zbadali pani so psom, sučkou pitbula. Nemám nič proti týmto plemenám, no sučky akosi nemajú Zaru v obľube a tak som si ju pripla na vodítko. Prešli sme okolo nich úplne v pohode, sučinka bola takisto dobre vychovaná, oňuchali sa a každá si šla svojou cestou. Zara pichla hlavu do kríkov, niečo ňuchtila a schrumla. Neriešila som, veď klasika. Svoje "fuj" som jej povedala, ale čo už keď to sežrala. S kamošom sme si povedali, že aj keď sme obaja chorí, že skočíme na jedno malé pivko, ja ako šofér jeho auta nealko. Sedíme a zrazu mi kamarát hovorí, že neslintá nejako? Kukám na psa a konštatujem, že áno, no stále mi nedochádzalo, že by to mohlo byť vážne. Veď už toľkokrát mi oblízala žabu a potom slintala pár minút. Sledovali sme ďalší vývin... Prišlo ku kŕčom. Hovorím si, žeby bol jed žaby až takto silný? Hm... Masírovala som Zare bruško, naliala do nej trochu nealka, že nech jej to rozbehne tráviace enzýmy. Nachvíľu pomohlo, no keď sa postavila, mala také motanice, že spadla a nevedela sa postaviť. Tak to už som vedela, že to zo žaby nebude, Rýchlo kontrola zreničiek, OK, sliznica, OK...kurník, čo je?! Poďme na veterinu, ale rýchlo. Naložili sme psa a fujázd na kliniku. Esteže sme mali šťasie a nezastavila nás žiadna hliadka, lebo by sme to nestihli a teda najväčšie šťastie, že bol s nami kamarát s autom, lebo keby toho nebolo, nebolo by tu už ani Zarušky. Peši to z toho miesta máme domov vyše hodiny a ďalšia polhoďka by to bola na veterinu. A to nehovorím, že v takom stave by mi to sučka ani neprešla po vlastných. Dorazili sme na veterinu, personál hneď po mojom rýchlom oznámení, čo je asi vo veci, ihneď konal. Zaru som vyložila z auta, tá už chudera celá pokakaná, telo bojovalo s otravou. Nevnímala, nechodila. Rýchlo ju naložili na nosítka a podali jej čierne uhlie, atropín a infúziu. Našťastie sme prišli v hodine dvanástej a Zarušku sa podarilo zachrániť. Počas stekania infúzky už pomaly začala vnímať a dvíhať hlavu, tak som bola štastná prešťastná, že je späť. Domov nám ešte nabalili ďalšiu dávku infúzie a ampulku atropínu v prípade ďalšej slabosti.
A dobre že dali náhradný atropín. Ráno pri venčení jej opäť prišlo nevoľno a potácala sa, tak na ruky, domov a šup pichnúť injekciu. Evidentne jej bolo zle. Tak som pri nej ležala až kým nezaspala a spali sme obe, asi 5 hodín v kuse a potom sme šli na kontrolu, kde sa ale pekne prebrala a domov sme už odchádzali iba s fyziologickým rehydratačným roztokom a špeci granulkami na zahojenie črievok.
Tu už si veselo cupitala a ja som strašne vďačná všetkým, ktorí sa podielali na jej záchrane a Igorovi ešte raz veľké ďakujem a sorry za ten bordel v aute :D